Tento text pochádza z pera Kataríny Brňákovej, bol napísaný bez využitia umelej inteligencie

Stalo sa to už viackrát. Naposledy počas cesty vlakom. Mamička, ktorá hovorila o tom, ako veľmi ju sklamala učiteľka syna v škole. A ich okolie tiež. Tým, že nie sú ochotní brať do úvahy, že jej syn nie je nevychovaný, ale má diagnózu. Pritom keby si dali námahu ho spoznať, tak by zistili, že je to cenné dieťa, so vzácnymi vlastnosťami. Hodnotné a jedinečné, ako každé dieťa. 

Na jej problém som navrhla čiastočné riešenie, preklad zahraničnej knihy na tému ako milovať a podporovať hyperaktívne dieťa s poruchou pozornosti, ktorú sme priniesli cez naše vydavateľstvo pre slovenské rodiny. Mamička spozornela, no po vzhliadnutí obálky knihy sa v nej spustila reťaz emócií. "To čo si dovoľujete? Dať taký názov knihe?! Ako sa opovažujete nazvať niekoho malým smradom?! Mali by ste sa hanbiť, nie sa vystatovať s takou knihou!" Chrlila slová s vášňou, ako sopka a ja som počúvala. 

Keď na chvíľu stíchla, položila som je otázku: "Mysleli ste to pred chvíľou tak, že podobne sa správa učiteľka a vaše okolie k vášmu synovi?"

"Prosím?!" To čo je za otázka?!" odvrhla pani a ja som pokojným hlasom pokračovala. Že je to v podstate podobný proces. Ona odsúdila knihu podľa obálky, podľa toho, čo z nej vnímala. Nezačítala sa, nechcela spoznať, čo je v jej vnútri, nechala sa ovplyvniť a reagovala na základe pocitu hnevu rozhorčene. Nereaguje snáď okolie na správanie jej syna podobne, že ho odsudzujú, nálepkujú za nevychovanca, ktorý poburuje druhých a matka by sa mala hanbiť a nie byť zaňho vďačná a vykladať o jeho vnútorných vlastnostiach? 

To dieťa okolie nepozná, vníma iba to, že jeho správanie vyniká štandardu, no hodnotí namiesto správania samotné dieťa. Čím spôsobuje bolesť, lebo to zasahuje do identity dieťaťa. Pokiaľ neoddelíme správanie od identity, teda "si zlý" vs. "tvoje správanie je nevhodné" , neustále budeme z tej rany na duši krvácať.

Ja viem, že naša kniha je skvelá, ako aj mamička vie, že jej syn je v podstate skvelé dieťa. Avšak zmena vychádza z nás. A kľúčom je komunikácia. Práve aj na to poukazuje obsah knihy a pomohla už mnohým čitateľom. Kým sme vystúpili, stihla som jej porozprávať, že názov knihy Z "malého smrada" dieťa vymyslela dcéra autorky, lebo vraj presne tak sa cítila. Okolie ju označovalo na základe prejavov hyperaktivity a ADHD za malého smrada, ktorý nevládze so sebou, po absolvovaní premeny na základe postupu opisovanom v knihe, sa mohla cítiť ako dieťa. To sa však čitateľ, ktorý nedá šancu knihe, lebo odsúdi podľa názvu, nedozvie. 

"Aha, tak už rozumiem, ďakujem za objasnenie" povedala mi mamička. Je to ako s tým dieťaťom. Ak mu dáme šancu, môžeme zistiť, že prečo sa tak správa, ale ak ho odsúdime len preto, lebo sa nám nepáči jeho správanie v nejakej situácii, oberieme sa o možnosť rozvíjať sa.To nie učiteľka a okolie nás sklame, ale my zažívame sklamanie, lebo očakávame od okolia, že bude chápavé a empatické, pritom možno sami odsudzujeme druhých na základe povrchného vnímania. A keď nedokážeme oddeliť správanie od identity, názor okolia budeme brať ako útok voči NÁM. Pritom je to iba názor na nejaké dianie, nie verdikt o tom, akí sme my, ako ľudia. Ak máme svoju sebahodnotu zdravo nastavenú, neznamená to, že okolie prestane kritizovať a život bude gombička. Ale dokážeme udržať svoj vnútorný pokoj, alebo sa do pokojného stavu po rozčúlení vrátiť. A hlavne - inak reagovať. Namiesto protiútoku snažiť sa pochopiť, prečo sa ten druhý tak správa, stanoviť si hranice a inak komunikovať.

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy

Vo výhradnom zastúpení autorky knihy Z "malého smrada dieťa" v SR a ČR