„Iné“ deti majú „iných“ rodičov, alebo ako nás hyperaktivita dokáže zmeniť na superotcov a supermamy

09.03.2020

 Ak vieme, ako na to.

Pamätám si tú cestu vlakom. Z hlavného mesta, domov. Po tvári mi tiekli slzy a vyčítala som si to tak isto, ako pred šiestimi rokmi. Aj vtedy som držala v ruke papier, mala zaslzené oči a v hlave myšlienku, že prečo sa to deje práve mne?

Vtedy, keď som ju nosila pod srdcom a podľa výsledkov testov bola vysoká, veľmi vysoká pravdepodobnosť, že sa narodí iná, ako iné, zdravé deti, som cítila akoby zlyhanie, nezaslúžený trest, následok niečoho, čo som nespravila.. Manžel ma našiel na chodbe polikliniky úplne zronenú, držiacu ten kúsok papiera v euroobale, objal ma a zobral domov.. Po pár hodinách som sa vzchopila a povedala si: JE TO MOJE DIEŤA a ja ho milujem. Ak bude iné, ako iné deti, spravím všetko preto, aby som bola dobrou mamou. Najlepšou.. Podozrenie sa nepotvrdilo, no predsa nešlo všetko tak, ako sme si to predstavovali..

 Po šiestich rokoch som teda cestovala z hlavného mesta, kde som dostala výsledky testov. Tentokrát školskej zrelosti. A na papieri formulka:

"dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami".

Predstava, že moje dieťa, ktoré hovorí dvoma jazykmi, je citlivé, empatické, milé, možno bude potrebovať asistenta k tomu, aby mohlo chodiť do školy, resp.možnosť domáceho vzdelávania vo mne rozvírila pocity podobné tým, spred 6 rokov. Nie, už sa nehanbím si to priznať, lebo viem, že podobné pocity zažívajú aj iní rodičia. Vtedy sa mi to javilo ako obrovská skúška. A aj keď by sme svoje deti nemali porovnávať, predsa.. To najstaršie išlo v "mojich šľapajách" - bol lídrom od škôlky, spoločenský, sebavedomý, extrovert.. A život mi dal príležitosť k rastu cez ďalšie dieťa, pri ktorom bolo takmer isté, že bude pravým opakom..

Aj keď sa to tak nestalo, lebo medzitým usilovnou a koordinovanou spoluprácou školy a rodiny sa na prvom stupni príznaky jej diagnózy zlepšovali rapídne, predsa sme zažili aj nepríjemné poznámky, reakcie, nepochopenie zo strany okolia.

"Čomu ľudia nerozumejú, to začnú atakovať."

Zažila som na vlastnej koži pri dcére. Aj keď nemala diagnózu hyperaktivity, bola iná. Inak. Preto považujem za najlepšie riešenie to, keď dáme šancu na pochopenie. Toho, čo sa deje. Sebe, aj okoliu. Toho, že veci, ktorým nerozumieme, alebo s nimi nemáme skúsenosť, môžu mať úplne inú príčinu, ako si myslíme.

Verím v sile vedomostí a vzdelávania. Verím, že preklad knihy od zahraničnej autorky, ktorá prešla svojim peklom kvôli iným potrebám svojej dcéry, vo veľkej miere môže pomôcť v odhalení príčin správania "nevychovancov" a dá nádej na to, aby sme to pochopili. A keď už chápeme, tak prijali a spoločne spravili kroky, aby to bolo lepšie.

    

 

Kniha je o hyperaktívite a poruche pozornosti (ADHD) v rodine a škole. Jej ozajstným poslaním je tvoriť lepší svet pre všetkých. Ak bude viac pochopených detí, rodičov, viac kompetentných pedagógov a lepšie informované okolie, dostaneme sa bližšie k pokoju na duši a môžeme rásť.

Zvládnuť príležitosť, ktorú nám život servíruje a kráčať ďalej. Výzvou 21.storočia nie je vtesnať ľudí do formy, na ktorú sme si zvykli v minulom storočí, ale napredovať a prispôsobiť sa zmenám. Nie utlmiť liekmi prejavy, ale riešiť príčinu a ovládať spôsob, akým dať príležitosť dať zo seba to najlepšie aj pre "dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami".

Nesúdiť, ale aktívne sa zúčastniť zmeny. Alebo aspoň neubližovať. Aby nám nebolo ubližované.

Je to príležitosť pre všetkých rodičov, ktorí hľadajú. Ktorí nielen rozhodne stoja za tým, že JE TO MOJE DIEŤA a ja ho milujem, ale

sú ochotní aj spraviť všetko preto, aby dieťa podporili.

To je tá tajná sila superotca a supermamy.

S láskou k životu

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy

Vo výhradnom zastúpení autorky knihy v SR